Naša mobilita vo Varšave
(správa)
Začiatok:
Všetko to začalo tým, že doc. Inocent Vladimír Szaniszló, ktorý nás učil Politickú filozofiu, nás upovedomil, že je možnosť ísť na mobilitu, bola možnosť ísť do Prahy, Viedne, Varšavy a neviem ešte kde…Chvíľu sme nad tým hútali, či tam pôjdeme, lebo nikdy predtým sme na takom niečom neboli. Ale naozaj sme hútali len chvíľu, pretože viac-menej spontánne sme povedali, že ideme. Vedeli sme o tom, asi od polovice októbra. (Ale nikomu sme o tom nepovedali. Haha). Paradoxom trochu bolo, že som neskôr prišla na to, že na tento predmet- politickú filozofiu, som ani chodiť nemala. Nemala som ju v zápisnom liste a do rozvrhu sa mi dostala „omylom“. Naozaj podivuhodné- ale my vieme svoje. Nebyť toho predmetu, do Varšavy by som nešla.
Spolužiaci o tom nevedeli, že vôbec niekam pôjdeme. Nechceli sme nikomu hovoriť, že sa nás (na chvíľu) zbavia, aby potom nemuseli byť sklamaní, keď si to náhodou rozmyslíme. A na to rozmyslenie, sme veľa krát mysleli. Asi týždeň pred odchodom, sme mali taký zvláštny pocit, že by bolo lepšie, aby sme nešli nikam. Predsa len, cudzie mesto, cudzí ľudia, my dve….(Pat a Mat)…neznelo to dva krát vábivo. Proste sme dostali strach. Až vtedy sme o tom vlastne začali naplno uvažovať a rozmýšľať. Keby mi mama nepovedala, že keď už sme sa raz prihlásili, mali by sme zbabelosť nechať doma a mali by sme ísť, určite by sme nešli. Anka bola veľmi skeptická a nechcela ísť, nakoniec, som ju ja musela skoro až prehovárať, aby sme išli. Tak reku -ideme.
Cesta tam:
Cesta tam bola „jedna radosť“. Cestovali sme s Miloslavom Slávikom, čo by veľa ľudí radšej ani neskúšalo. Mehehe. My sme to riskli, lebo naša tretia spolupáchateľka, išla asi o dva dni skôr. Teda nám neostávalo nič iné, ako ísť s ním. Úvod o tom, ako sme (kvôli niekomu nemenovanému, iniciály M.S.) skoro nestihli vlak s už kúpenými lístkami, radšej vynechám, aby som sa nemusela rozčuľovať.
Vlakom sa nám cestovalo dobre, cesta bola síce dlhá a vyčerpávajúca, vystriedali sme sa v „kupé“ s viacerými ľuďmi. Napríklad, s jednou ženou, ktorá cestovala s dvoma svojimi dcérkami, nastúpili v Žiline. Ona bola zo Žiliny, jej manžel bol Ind, a bývali vo Viedni. Pekne multikultúrne. V Žiline boli len navštíviť babku. Tie dve dievčatá boli veľmi zlaté. Jedna mala taký hrubý vrkoč, aký by som ja nemala, ani keby som sa postavila na hlavu. Celé moje vlasy krát tri. Úžasné bolo, že tá malá, päť či šesť ročná sa s mamou rozprávala asi troma jazykmi, mama sa jej niečo spýtala po nemecky- odpovedala po nemecky. Niečo tam splietali aj v tom ich indickom jazyku- neviem aký to je. Niečo rozprávali aj po anglicky a samozrejme slovensky. Úplne som nevychádzala z údivu, ako ľahko a aké je perfektné, keď sa decko učí jazyky. Dieťa len prepne a je to. Nie nadarmo sa hovorí, že v detskom veku sa všetko učí najľahšie….Zvyšok cesty bol v podstate nuda- už sme ani nevnímali, kde poriadne sme. Slávik vystúpil v Katowiciach a my sme pokračovali ďalej samé.
Škola:
Príchodom do Varšavy, sme dostali trochu „po papuli“, aká je tá Varšava obrovská. Asi sme čakali niečo menšie. Ale „oczywiście”-očividne, pri nás stáli vždy všetci svätí!!! Všetko sme hneď našli, aj internát, aj školu. Táto naša školička mala pár detašovaných pracovísk. Dekanát bol na jednom konci. Naša fakulta zase na druhom konci Varšavy. Ale asi po pár dňoch sme sa začali celkom v pohodičke orientovať po Varšave. Vybavili sme si mestskú kartu, aby sme mohli chodiť hore-dole. Náš internát, bol od školy dosť vzdialený a museli sme každý deň 2x prestupovať. Trochu otrava. A tie komické názvy zastávok ani nebudem spomínať.
Škola bola very fajn. Čo sa týka presvetlenia školy-number one. Škola presklená, a z červených tehál. Taká zvláštna-ale fajn. : -) Nie taký žalár ako u nás, nič v zlom. Mám rada historické priestory. A naša škola, ako je známo-je bývalý františkánsky kláštor. Ale v zime je tam taká zima a tma, že by som popri schodoch najradšej založila nejaké fakle. Aj by bolo teplejšie, aj by bola istota, že sa tam v tej tme nikto nezrúbe. Škola vo Varšave bola veľmi veľká. Rozdelená podľa fakúlt, ktoré boli vedľa seba. Študentov ako hadov. Páčilo sa mi, že sme zanikli v „dave”. Neboli sme vôbec nápadné. Vyučovanie bolo také uvoľnené. Nevravím, že u nás nie je, ale…Tam boli samé auly, u nás viem o jednej. Bolo aj tam pár obyčajných tried, ale iba pár. My sme v jednej boli, iba raz. Inak sme boli stále v aulách. Profesori rozprávali, ako to býva štandardom na prednáškach, asi piatim ľudom. Plus nám. Ostatní ho vôbec nepočúvali- sudoku, facebook, kecy, atď. Proste ignorácia.
Keďže sme boli na katedre politológie a ja všetko, čo sa týka politiky neznášam-veľmi som sa čudovala, keď som zistila, že ma to baví. Predmet ako Spoločenstvo a kultúra Európy bol veľmi zaujímavý. Skôr sme išli do histórie Európy, potom preberali ľavice, pravice, francúzskych intelektuálov-ako napr. ten mudrlant Rousseau, niečo o feminizme konkrétne Simone de Beauvoir, atď. Mali sme aj Úvod do Sociológie, tam sa nám skôr páčil ten profesor. Hahaha. A prednášky boli skôr typu- štatistiky, čísla, výsledky meraní a zistenia toho a toho. Tiež sa nám to ľúbilo. Či už len kvôli profesorovi -nevedno. Mali sme aj pár prednášok v angličtine, napr. Bioethics in the Eu policy. Pre mňa trochu nudné a tiež som všetkým slovám nerozumela. Rozoberali sme potraty, eutanáziu a aj iné, dosť smutné veci. A aj iné predmety, väčšinou podobné, o kultúre, spoločnosti, rodinnej politike. V škole o nás vedeli, ale nejako sa nad tým nevzrušovali, profesori boli v pohode, študenti v pohode, bolo to fajn. Na niektorých prednáškach nám dával pedagóg otázky typu- ako je toto a toto na Slovensku a konkrétne v Košiciach, ako je u vás toto, aká je kultúra, čo je tu iné, než tam atď. S našou treťou kamoškou sme boli trochu menej, ona mala iné prednášky než my dve. Ale stretávali sme sa na jednej prednáške, a aj pomimo sme boli občas spolu.
Čo sa nám páčilo, čo sa nám nepáčilo:
Toho, čo sa nám nepáčilo, bolo chvalabohu menej, takže začneme tým. Strašne veľa ľudí, autobusov, áut, všetkého možného, živého aj neživého- čo sa hýbalo. Viac krát som si tak pomyslela, že Varšava je preľudnená. A poriadne. Čo nám chýbalo, bola zeleň. Žiadne stromy, aspoň v končinách nášho internátu. Nič, len kopa, kopa, kopa ľudí. Strašne veľa prechodov, keď človek ide cez prechod ani nemusí kráčať, lebo ľudia ho stiahnu so sebou. A to je ešte len Varšava, nechcem vidieť Tokio alebo New York. Ľudia boli vo všeobecnosti milí. Na nejakých hulvátov sme „šťastie“ nemali. Len na internáte sme mali tú česť, byť susedmi polnočných fajčiarov, polnočných vyprážačov rezňov- (mix týchto dvoch zápachov bol „nenahraditeľný“), polnočných extra hlasných pokecov, ale my vieme, že tak to internáte býva. A asi ešte jedna vec, všetko bolo dosť drahé. Človek by ani nepovedal, že vo Varšave je to drahé…ale bolo. Aj to, čo mohlo byť lacné, bolo drahé.
A čo sa nám páčilo, toho bolo viac. Dobrá škola. Dobrí ľudia. Ľudia, ktorí nám pomohli, ukázali cestu. Zaviedli nás tam, kde bolo treba. Uvoľnená atmosféra v škole, až by sme povedali, že liberálna…a to sme vo Varšave, na kresťanskej škole. Ľudia so zelenými vlasmi, dredmi, piercingami, tetovaniami, vyholenými hlavami po stranách. Videli sme pár dievčat, ktoré nosili minisukne a pančuchy s podväzkami. (Keby sme sa tak obliekli na našej škole, už pani vrátnička by nám povedala, nech sa radšej ideme prezliecť, alebo by nás rovno niekto vyhodil cez zavreté okno.) Nie že by sa nám to páčilo. (My by sme sa tak určite neobliekli, aspoň nie do školy. Haha) Ale mali sme pocit, že je to tam viac…slobodné?…Asi.
Čo sa týka kultúrneho žitia vo Varšave, o to nebola núdza. Boli sme v Múzeu Frederika Chopina, v Etnografickom múzeu – zadarmo, lebo sme vystihli deň. Vystavovali tam historické kostýmy z rôznych regiónov Poľska, Čiech, dokonca aj Slovenska. Boli sme v Kráľovskom paláci- tiež zadarmo, a do tretice v paláci vo Willanowe- mne to pripadalo, ako také mini Versailles. Proste NÁDHERA. Plus, po omši, v jednom kostole, sme náhodou „vystihli“ koncert nejakej filharmónie k 330. výročiu narodenín Johanna Sebastiana Bacha, tiež samozrejme zadarmo.
A nakoniec sme aj ponachádzali pár parkov, v ktorých sme sa už nestihli prejsť. Iba raz sme boli v jednom, kde sme si aj zacvičili- mali tam tie cvičebné stroje. Cestou domov sme už išli všetky tri. Bola to dobrá cesta. Vo vlaku sme stretli jednu tetu- zase len „náhodou“, ktorú ešte v živote určite stretnem. Ale to je už o inom….Nikdy sa nič nedeje náhodou. Nikdy.
Záver
Týmto by sme chceli podnietiť aj ostatných študentov, aby sa zapájali do mobilít, mobilitiek, a výmenných pobytov rôzneho druhu. Aby sa nebáli, neboli pripečení, leniví, ani zbabelí –ako sme boli na poslednú chvíľu aj my dve. Najprv sme mali strach aj my. Ale po pár dňoch sme si zvykli a nabehli na ich „systém“. A sme veľmi rady, že sme tam nakoniec boli. Dalo nám to veľa zážitkov, nových ľudí, ale hlavne to, že sme videli, ako to na inej škole, v inej krajine funguje. Je to nezabudnuteľné.
Do widzenia 🙂
Dominika Radová, Anka Horváthová